El Nido

Cesta bola vcelku zaujimava, za Tay Tay skoncila spevnena cesta a dalej pokracovala prasna cesta s jamami. Autobus zastavoval asi kazdych 15 minut a docerpaval vodu na strechu, comu som nechapal. Ked sme dostali defect, tak som si vsimol, ze mu vyteka voda z chladica, takze namiesto opravy chladica dal na strechu asi 100 litrovu nadobu a doplnal tam kazdu chvilu vodu. Po 1,5 hodine sme prisli do El Nida. Mala rybarska dedina s peknou sceneriou skalnatych ostrovov do vysky asi 150m, taka mila zatoka. Jedna hlavna ulica s par desiatkami ubytovani, ale zial vsetkymi plnymi. Ceny, za ake tu ponukali ubytovanie, sa splhali k europskym a uroven sluzieb dost slaba. Snazili sme sa tu najst nieco na ubytovanie, po 2 hodinach a prejdeni vsetkych hotelov sme este vosli do bocnych uliciek, kde sme nasli poslednu volnu izbu za 800php v novom penzione, takze to bol super deal. Hned sme to zobrali a ubytovali sa. Isli sme pozriet za Jimom a Ivkou, ktori mali byt niekde v El Nide. Sadli sme si do jednej restauracie a hned si k nam prisadol Jimo a zistili sme, ze byvaju za rohom, takze super. Po obede sme sa vybrali na plaz osviezit sa a pokecat s Ivkou. El Nido bolo fakt plne, pocas cinskeho noveho roku sa tu vystriedali asi vsetci expati z Azie, vacsinou biely chalan a cinanka. Restauracie tiez boli plne, hotelieri si strielali ceny od brucha. Od nas za izbu, v ktorej byval Jimo, pytal 700php (bez vlastneho wc a sprchy) a Jimo za nu tyzden dozadu platil 450php. Bolo jasne, ze s klientami nemali problem. Ponuka vyletov na ostrovy bola vsade dostupna za rozumnu cenu, takze sme si vybrali 2 vylety. Jeden sme dali spolu s Jimom a Ivkou hned druhy den. Vecer na plazi sme videli, ako si deti ziju spokojny dedinsky zivot a hraju sa na plazi, tancuju a spievaju a raduju sa zo zivota, ziadna hlasna muzika. Elektrina v El Nide bola od 14.00 do 6.00 rana, no niekedy pustili elektrinu iba na 3 – 4 hodiny denne, ako sa im chcelo, takze sme museli behat s celovkami a lampasmi v hoteloch a vecerat s lampami. Raz sme si isli kupit nejaky hamburger v jednom stanku a hned nas zavolali dovnutra, ze aby sme necakali na ulici, tak sme isli, posadili nas do obyvacky a zacala sa s nami rozpravat strasia 82 rocna pani s cistou anglictinou a pytala sa odial sme a kde sme boli a zatial nam jej vnucka pripravovala hamburgery. Pani nam povedala, ako sama isla do Australie za synom a ze sa chysta za druhym na Novy Zeland. Proste 80 rocna filipinska pani si cestuje sama po svete akoby sa nic nedialo. Boli sme z toho milo prekvapeni, a to potvrdilo aj to ze filipinci su velmi mili ludia. Po par dnoch sme sa isli pozriet na vzdialenejsiu plaz, kde bol rezort Las Cabanas. Plaz bola velmi pekna, kokosove palmy, cisty piesok a nadherna tyrkysova voda, more ciste s piesocnym dnom, zatial jedna z najkrajsich plazi, aku som videl. Bolo na nej zopar turistov, stretol som tam aj holandsky par, s ktorym sme uz isli v buse do Sabangu a dohodli sme sa, ze ich prideme pozriet so Sasou, lebo sme chceli od nich nejake informacie o Sulawezach, kam chceme ist. Tricyklisti tu boli asi jedna velka mafia, ceny pre bielych tu davali turistom asi 10x viac ako domacim, takze taky rasizmus a diskriminacia na Filipinach funguje, podporovane este aj miestnou vladou. Ked bieli chceli stopnut auto, aby ich odviezlo, tak im sofer povedal, ze radi by ich zobrali, ale nemozu, lebo cestou naspat by im rozbili okno alebo poskodili nejako vozidlo. Takto si tu autobusari, jeepneysti a tricyklisti drzia astronomicke ceny pre turistov a zastrasuju ludi. Miesto toho, aby nakupili nove autobusy s oknami a klimou, aby sa cena listka rovnala aj sluzbam, ktore ponukaju, tak tu zastrasuju jeden druheho. Co na tom, ze vas vozia spolu s rybami, z ktorych obcas voda kvapka na vas alebo sliepkami a uhlim. Takto to maju nastavene a zrejme im to vyhovuje a turista moc nema na vyber, lebo je to tu trochu zaostale. Ale to asi dava caro Palawanu. Po 7 nociach stravenych v El Nide sme sa vybrali do Puerto Princesa.