High Camp – Thorong la – Muktinath
Rano o 6 sme vyrazili. Isli sme na to – na vystup cez Thorong la (5416 m.n.m). Rano som si nabral trochu vody a kedze bolo -12 °C, po chvilke som zistil, ze som si oblial ruku vodou, musel som si ju asi 10 minut zohrievat. Ako som isiel, zacalo postupne vychadzat slnko, svietilo na konciare vrcholov a osvecovalo ich oranzovym odtienom, vyzeralo to pekne, az gycovo. Cestou som stretaval ludi, ktori nevladali a podnikavi miestni im hned ponukali odvoz na konoch za mastnu odplatu :). Ked slnko uz vyslo a svietilo na cestu, nebola taka zima a hned sa islo lepsie. Sem-tam boli nejake oblaky, ktore po chvili odisli. Po hodine som sa zastavil v coffee shope, kde som stretol Brana, ktory isiel prvy. V tom mraze padol teply caj velmi dobre. Ked som dopil caj, tak dorazil Saso s mamou a tetou, takze sme boli pekne spolu a vsetko islo, ako malo. Nad 5000 m.n.m. sa tazsie dychalo, takze som musel zvazit kazdy pohyb a hybat sa pomaly, aby sa telo moc nezadychalo. „Pomaly dalej zajdes“ tu platilo tisicnasobne viac ako v nizinach. Po 3 hodinach som mal toho uz naozaj dost, aj ked to nebolo take strme stupanie, ale kazdy kopcek bol zaberacka. Nasi nosici boli vpredu, aj ked nechapem, ako mohli taki mali muzici s takou tazkou vahou ist takym tempom (asi lepsia kondicka). Ked som uvidel na kopci viat vlajky a videl som tam malu budu, bolo mi jasne, ze to je vrchol. Akonahle som ho uvidel, mal som taky pocit, aky sa zaziva par krat za zivot. Zabudol som na chorobu aj vsetku unavu. Aj ked to bolo este asi 15 minut, uz som to ani neregistroval, proste som tam isiel. Na vrchole som zbadal nosicov, ktori mali toho dost a tiez boli radi, ze uz pojdeme len z kopca. Zvital som sa s Branom, zagratulovali sme jeden druhemu, porobili zopar fotiek, dali si caj a medzitym prisiel aj Saso s mamou a tetou, takze sme to zvladli vsetci. Porobili sme este zopar fotiek spolocne a vybrali sme sa dole, lebo prichadzali oblaky a fukal tam vietor. Kedze sme uz isli dole z kopca, tak sa nam islo velmi lahko. Sily tak neubudali, len kolena dostavali zabrat. Cakal nas zostup 1700 vyskovych metrov, co bolo fakt dost. Cesta bol miestami dost strma a moje palicky ma zachranili, ked som sa smykol. Nemat ich, tak by som mal natianute slachy alebo nieco rozbite. Kedze sme boli v tazkom terene, tak som si obul trekove topanky, co nebolo najlepsie na chodzu z kopca; mal som otlacene prsty na nohach. Krajina za kopcom bola nadherna, mali sme vyhlad na Mustang. Okolo nas to vyzeralo ako na mesiaci, same kamene a skaly, nic zive, sem-tam sneh alebo zvetrala snehova lavina. Po siedmich hodinach od startu sme sa dostali do horneho Muktinathu, kde sme si dali nejake obcerstvenie a pokracovali sme dalej. Na hoteli padla velmi dobre horuca sprcha a uz nebola taka zima ako hore. Vecer sme sa stretli s Dorkinou skupinou, porozpravali zazitky a tazky den bol za nami.